reklama

Pracovné skúsenosti na trase La Manche

Chcela som výzvu. Challenge – tak sa tomu dnes nadáva.  A ešte  sa veľa naučiť. Zlepšiť jazykové skills. Užívať si normálnu pracovnú dobu. Nevyjsť z cviku z predchádzajúcich admin jobov. Sedieť za kompom, v teplúčku, komunikovať v offisáckom žargóne…a nie stáť celých 13 hodín na nohách. Och, ako občas boleli;

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Práca stewarda na lodi – trasa La Manche – mala, má a vždy bude mať svoje pre a proti, vlastne ako každý iný job. Zaváži uhol pohľadu.  

Lode prevážajú cestujúcich (osobné autá, autobusy, kamióny) z anglického Doveru do francúzskeho Calais alebo Dunkerque. Posádku na trase Dover-Calais najíma pracovná agentúra v anglickom Doveri a na prekĺznutie pohovorovým sitom, t.j. zaregistrovaním & vyplnením formulárov, pohovorom č.1 a č.2 – sa musí potenciálne úspešný kandidát vyzbrojiť lepšími ako základnými znalosťami jazyka, mať šťastie, úsmev na tvári a odhodlanie nevzdávať sa (pretože ak to nevyjde teraz, treba skúšať ďalej).  

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Podarilo sa! A tak ako všetci ostatní, aj ja sa po absolvovaní vstupných tréningov ocitám hodená do vody. Plávam v nej, inak sa nedá, najprv strnulo a kŕčovito, neskôr sebavedome a s pohodou. Jeden deň s modrými perami, druhý deň s úsmevom na tvári. Keď človek bližšie spozná kolegov, manažérov (na ktorého si treba dať pozor a ktorému sa radšej vyhnúť), kuchárov, ktorí za výraz z kategórie “smutné psie oči“ vykúzlia čerstvé jahody, sladký zákusok, či zázvorový nápoj na hlásiacu sa nádchu, všetko plynie zrazu hladšie, mäkšie a jednoduchšie.  

Steward, nastupuje na loď väčšinou ráno - na 3 tripy – t.j. 3 otočky smer Francúzsko a späť. Pracovná smena trvá 13-hodin. Robí sa väčšinou obdeň, cez zimné obdobie sa pritrafia aj 3-4 dni voľna vkuse. Každý tretí alebo šiesty týždeň prídu na rad nočné smeny, sedem nocí. Týždeň života kdesi na rozmedzí spánku a bdením.   

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prácou na lodi – v kaviarňach, baroch, 1st class clube, reštauráciách – človek definitívne stretne more ľudí mnohých národností. Medzi posádkou sú okrem Anglánov - Slováci, Česi, Poliaci, Albánci, Portugalci, ľudia z Iránu, Egypta, či Francúzska, zastúpená je aj Austrália či Novy Zéland, mihnú sa i tvare z Filipín. Cestujúci – to je tiež škála tvárí a pováh z celého sveta. Špecialitkou sú deti a mladí teenageri. Tie sladké rodinné neviniatka, ktoré sa bez dozoru rodičov a prítomnosti tých pár učiteľov menia na bezprizornú vreštiacu chásku, česť výnimkám. Posádka ich má naozaj “v obľube“.

Môžete, a nielen s nimi, zažiť príhody úsmevné i menej úsmevné.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Úsmev mi veru občas zamŕza - v maratóne 7 nočných 11hodinovych smien. Snažím sa, bojujem, trpím, skúšam. Stratégie ako sa cez deň dosýta vyspať a necítiť sa aj napriek dlhému spánku tak veľmi unavená. Vlečiem sa po chodbách lode ako taká starenka, večne uzimená z treskúco mrznúcej klimatizácie, exujúca kávu za kávou, kolu a redbull. Fáza hyperaktívnej uchechotanej veveričky, ako môj prílev dočasnej energie okomentuje kamarát Jason, po hodine vyschne. Cítim sa ako vädnúca kvetina, ktorú zavesia dole hlavou v snahe uchovať z nej aspoň usušenú spomienku (na ktorú bude padať aj tak len prach).  

Kvetinové fantazijno-metaforické predstavy unaveného mozgu prinášajú ovocie, vo forme motivácie, a už o dušu posielam svoje starostlivo zrenovované CV. Cieľ: Už nikdy nočné a 13 hodín na nohách.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vďaka príprave, šťastiu a neviem ešte čomu, sedím teraz v kanclíku. Netrýznim už svoje biorytmy a nenamáham nohy. Teraz dávam trošku zabrať špongiovým útrobám mojej hlavy a v tejto fáze plávam v nových vodách opäť kŕčovito. Ešte totiž nie som za vodou...  

Na lode pozerám už iba spoza okna kancelárie. Paradoxne, chýba mi to. Všetko, len tie nočné nie. Aj tie ich anglické hlody:  

“Zuzana. Vravela si, že si istý čas bývala v Bratislave?”

“Hej, bývala.”

“A je to tam fakt také zlé?

“Aké?” nechápala som.

“Noooo, nebezpečné mesto plno pekných báb...ako v tom Hostel-i?”

“Uhm, je.”

“Ty kokso! Ty kokso, Wayne poďte sem! Zuzana povedala, že to tam fakt také naozaj je! Cháaapeš?” častovali sa nadšenými pokrikmi mladí kuchári, kým ja som sa zvíjala v kŕčoch smiechu na zemi.  

Ešte chvíľku radosti a nadšenia som im dopriala. A keď chvíľa šťastného ošiaľu pominula, priviedla som chlapcom späť na zem. No veď kto by už dnes veril filmom? Ostáva dúfať, že nie všetci cudzinci, ktorí zhliadli spomínaný film.

Ale to je už o inom J

Zuzana Peclerová

Zuzana Peclerová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  Prechodné bydliskoCestovanie - po kvapkách

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu