Zuzana Peclerová
Víkend v Barcelone
Ak Vám do konca roka neostala už žiadna dovolenka, no “žerú Vás mrle” vidieť niečo nové, úchvatné a oku lahodiace….skúste víkend v Barcelone.
Ak Vám do konca roka neostala už žiadna dovolenka, no “žerú Vás mrle” vidieť niečo nové, úchvatné a oku lahodiace….skúste víkend v Barcelone.
Prehŕňam sa v slovách, triedim, zvažujem, mraštím čelom. Nič mi nie je dobré. Žiadne slovo nie je výstižné na popis tej krásy, pohody a festivalovej atmosféry neskorého letného víkendu v čarovnom Edinburghu.
Občas viem znepokojiť samú seba. A dosť poriadne. Občas totiž neviem, kam patrím... Som rozdelená. Medzi dva domovy...
Vždy som ich milovala. Ich dobre známu vôňu. Upokojujúci šuchot obracajúcej sa stránky…bol, je a bude opojnou hudbou preháňajúcou stovky zimomriaviek vzrušenia po mojom chrbte...
Farebné čriepky cestovateľských spomienok. Skladám si z nich mozaiku. Jej vôní, obrazov, mnohorakých farieb, tieňov, pulzujúcich momentov a tiež našej naivity. Miešajú sa v nej ľudské tváre, zvuky, momenty, turistické miesta, no aj bočné uličky – realita bez zásterky...
Slnko praží, páľava sála, ukrývam sa preto v tieni stĺpov pozorujúc zvráskavených starčekov hrajúcich šach, keď zrazu, pocítim silné, trochu bolestivé trhnutie v oblasti zápästia pravej ruky. Telom mi prebehne nepríjemný pocit. Zlá predtucha. Zvláštne mravenčenie. Prevalcujú ma v okamihu stotiny sekundy. Ovinú sa ako liany okolo žalúdka a zovrú ho v pevnom uzle. Preglgnem a pomaly sa obrátim.
„A pozor, až sa neokydneš!“ smejeme sa s Kubom cestou na pláž lížuc sladké nanuky. Mňam, krémové, s nádherne chrumkavou čokoládovou kôrkou.
Slová. Obyčajné slová. Z nich veta. More viet. Majúcich mnoho významov, znejúcich rôznym tónom, naplnených rôznym obsahom...
Kdesi, kamsi, v bedekri som sa dočítala, že kým Brussels je oficiálnym hlavným mestom, tak Brugge alebo tiež Benátky severu sú “belgickým hlavným mestom turistov“. Je vraj oveľa malebnejšie a krajšie...
„Chlapče. Tak ty si teraz zarábaš na pekný prúser!“ zhodnotím situáciu jedným pohľadom, keď čakáme v rade na Eiffelovku.
Koľko uhlov pohľadu treba na popísanie reality krajín západnej Európy? Aká naozaj je? Dá sa zachytiť a vyjadriť len v číselnej reči ekonomických ukazovateľov?
“Kasina! Prestaň a dole z toho stola!”skúšam to autoritatívnym tónom. Zbežne pootočí hlavou a moju verbálnu snahu ohodnotí ignorantským pohľadom. Akoby sa nechumelilo, ďalej štuchá labkou do monitora môjho laptopu. Mača jedno neposlušné! Sedím si totiž, len tak, za kompom a rozjímam nad fotkami z letného Cornwallu. Vonku je ešte stále šedivo, upršane, zima nie a nie odísť - na fotkách svieti žlté slnko, azúrovo modré more a majestátne skaly. Nádherné pobrežie. Unášajú ma späť...v časopriestore…
Žabožrúti. Zrejme toto je najčastejšia prezývka, akou častujú Angličania Francúzov. Vždy žasnem, keď vidím ich výsmech – radi totiž parodujú angličtinu Francúzov. Samozrejme, niekedy si radi zgustnú na akomkoľvek inom prízvuku, no obzvlášť na tom francúzskom. Oukej, dobre, vzťah týchto dvoch národov ma svoje korene v minulosti.
„Segra, ahój, to som ja!” škerím sa do telefónu ako také lečo. „Nemám nikoho v kancoške, tak ti volám.”
Chcela som výzvu. Challenge – tak sa tomu dnes nadáva. A ešte sa veľa naučiť. Zlepšiť jazykové skills. Užívať si normálnu pracovnú dobu. Nevyjsť z cviku z predchádzajúcich admin jobov. Sedieť za kompom, v teplúčku, komunikovať v offisáckom žargóne…a nie stáť celých 13 hodín na nohách. Och, ako občas boleli;