Zrakom si rýchlo oskenujem celú ruku a na jej konci, nad miestom, kde sa ruka strapká na tých smiešných 5 kúskov, sa mi hompáľa remienok od foťáka. Remienok. Sivý. Trošku spotený. Znovu preglgnem. Vnímanie času sa mi zrazu láme na mikrozrnká pospájané spojivkami vytvárajúc spomalený kostrbatý obraz. Niekto mi isto stojí na vedení. Ešte stále mi totiž nič nedochádza. Na ceste sa mi v zornom poli mihne akýsi pohyb. Beží tam mladý chalan. Černoch, atletická postava, sivé tričko. V ruke drží ...môj foťák!
„Môj foťák!“ počujem ozvenu svojich slov. Zrazu mám nepríjemne sucho v ústach, uzol na žalúdku mi divo pulzuje. Snažím sa rozhýbať z drevenného úžasu. A tak bežíme. V hre sú moje spomienky, fotografické pokusy a omyly...moja strieborná kompaktná digitálna krabička Canon! Bežím, po lícach sa mi rinú slzy (Pche! Hysterická citlivka!), z úst mi burácajú hrozné nadávky. Zlodeja mi dostihnúť nepomôžu.
Na policajnej stanici nám nerozumejú, po anglicky nevedia...po španielsky nerozumieme zase my, z nemčiny zvládneme len trilkovanie na tému „Som zo Slovenska, mám xy rokov, po nemecky viem len trošku, trápne ticho“ a sklameme aj nadšenie istého Rusa, pretože z jedného roku ruštiny v škole si pamätám akurát pesničku o akomsi „Janovi Papugájovi“.
Ale sláva, zdá sa, chápu, že som bola okradnutá. Prečo nás teda vezú do nemocnice? Prepínam do modu panika. Policajt, ktorí nás sprevádza, len krčí plecami („Ja ti, moja, nerozumiem, môžeš mi tu bľabotať, čo len chceš“). Všetko sa vysvetlí neskôr, keď ich uistíme, že nemáme žiadne zranenia.
Nasleduje transfer na policajné riaditeľstvo v Centrálnej Havane. Po ďalšej etape čakania v “ kobke“ vyfasujem tlačivo a pero. Mám si sama spísať zápisnicu. Chodbou si to zatiaľ popiskuje vrčivá ihličková tlačiareň. Nie, kopírku ani fax nemajú, takže s kópiou zápisu pre poisťovňu sa môžem rozlúčiť.
Havana. Havana. Havana.
„Jeden negatívny zážitok nesmie prehlušiť to ostatné!“, kŕčovito opakujem svoju novú mantru a programovo si pripomínam scény doterajších príjemných chvíľ a zážitkov.
V ten deň sa mi však už pookriať nepodarí. Na veselšiu náladu potrebujem spánok, nový deň. Smutno teda odkráčame, ruka v ruke, Malecónom až do našej casa particulares.
Ráno nás, hopefully, čakajú veselšie zážitky.
Pobrezie Maleconu